Predpovedal som si na nasledujúce roky svoju budúcnosť tým, že som si ju vytvoril. V ten jesenný deň roku 2004 som sedel v lietadle do anglického Leeds. Tam nás vyzdvihli a šli sme ďalej do mesta Leeds, v ktorom som bol zamestnaný ďalší rok v miestnom Gala Casinos ako krupiér.
Kapitán cestujúcim cez palubný audio-systém oznamoval základné informácie o lete, teplote a čase pristátia. Tomu oznamu väčšina ľudí nevenuje pozornosť. Ja som “lapal” aj keď úprimne priznávam “nezalapal” a teda ani nerozumel nič okrem slova Bratislava. Na otázku mojej spolusediaceho, či som mu rozumel som odpovedal: „absolútne nič“.
Áno - začiatky boli ťažké. Prvýkrát sám, sám v zahraničí, odkázaný na seba. Vlastná kuchyňa, vlastné nakupovanie, vlastné bývanie s ďalšími cudzími Slovákmi a Čechmi. Domácim som nerozumel nič, aj keď som sa snažil. No bol som v pohode. Páčilo sa mi tam. Cítil som, že robím správnu vec. Tešil som sa na ďalší nový deň. Na nové ulice a budovy, ktoré som nikdy nevidel. Tešil som sa na nové nápisy na obchodoch, nové autobusy, inú TV, iné oblečenie, jedlo, inú kultúru, inú morálku, zvyky, počasie, kolegov. Prekvapovali ma obyčajne iné veci ako u nás. Tešil som sa na prvú výplatu, na futbalové zápasy s kolegami, výlety, more. Tešil som sa na nových ľudí.
Cesta sa začína prvým krokom a jediné čoho som sa trochu bál bol strach z nepoznaného. Aké to tam bude? Ako to zvládnem? Nestane sa mi tam nič? Je to aj tak len cesta a stať sa môže predsa čokoľvek. Či je to tá správna cesta väčšinou zistíš až za nejaký čas. Keď sa obzrieš späť.
To, či rozhodnutie sa po nej vybrať bolo dobré, zistíš najjednoduchšie tak, že tá cesta je ťažká. V živote nie je nič zadarmo. A keď, tak možno kúsok syra na pasti na myši.
Je veľmi pohodlné ostať vo svojej komfortnej zóne, obklopený rodinou a priateľmi, nemať na seba veľké nároky a nebyť ani následne sklamaný. Nič z tých x- krokov som absolvovať nemusel a nemusel som ísť na pohovor do Gala Casinos v bratislavskom hoteli Fórum len s tým, že som sa foneticky naučil o sebe povedať 20 súvislých viet. Po 2 rokoch v Leeds som nemusel ísť na ďalšie dva do Edinburghu.
Zo Škótska som nemusel ísť na rok na výletnú loď plávajúcu z Floridy na Bahamy a späť. Nemusel som ísť ani na ďalšiu loď do Austrálie a vidieť celú Mikronéziu a východnú Áziu. A nemusel som si ani povedať, že som videl už dosť. Že je čas sa opäť pohnúť vpred. Uvedomil som si že aj cestovanie je len časť môjho života a že ak sa chcem vrátiť domov, tak potrebujem niečo, čo si prinesiem domov a čo mi pomôže. Rozhodol som sa ísť na univerzitu, do Dánska, o ktorom som nevedel nič a kde som nikdy predtým nebol.
A nemusel som sa ani vrátiť domov a skúšať všetko opäť od piky. Zaradiť sa späť, vybudovať si svoje sociálne zázemie, začať podnikať.
No ja mám radšej holuba v hrsti ako vrabca na streche! Aj ty môžeš zažiť všetko, za čo budeš ochotný bojovať!